41Albín Brunovský

1935 – 1997

Erasmovia

reprodukováno: č. 68 v monografii Albín Brunovský – dr. Ludmila Peterajová, vydal Tatran 1990 ve slovenské, anglické a německé verzi, „Voľba koncepcie farby ho zaviedla do starších vývinových období maliarstva – k nizozemskému maliarstvu 15. a 16. storočia od van Eyckovcov po Hieronyma Boscha i k ďalším, ktorí vplynuli do manierizmu. To všetko bolo bohatým žriedlom farebných riešení, maliarskeho pojednania figurálnych i krajinných prvkov vo farebnom trojzvuku pásových plánov ešte neskorogotického povodu, hnede – zelenkasto – modrastom. Brunovský zavše prijíma z nizozemského maliarstva i nadhľadové vysunutie, ktoré určuje podstatu vnímania krajiny ako akéhosi ideálneho „obrazu sveta“. A práve týmto sproblematizováním zorného uhla diváka, skor „oka ducha“ než obmedzujúceho „oka tela“, prechádzala nizozemská krajina do manierizmu s jeho bytostnou tednenciou k všenazerajúcej nahľadosvosti, k „vnútornému“ videniu všetkého zároveň. Boschovo dielo mohlo byť Brunovskému blízke i svojou moralizátorskou, společensko – kritickou stránkou (doska so Siedmimi hlavnými hriechmi, triptych Záhrada pozemských rozkoší), ktorú Bosch podobne ako Erasmus Rotterdamský chcel liečiť mravné neduhy doby. Nenaznačuje súvislosti i Brunovského obraz Erasmovia (1972) a jeho prenikavo mysliteľské ilustrácie spisu Erasma Rotterdamského Chvála bláznivosti? Brunovský, pravda, využil poučenia z nizozemského maliarstva zase len v niektorých obecných polohách. Jeho vlastné dielo je natoľko nové a originálne, že v ňom zanikajú všetky použité inšpirácie, a naopak, ono samo vnucuje svoje zákonitosti prítomnosti umenia ako novovzniknutá hodnota.“ „Napätie medzi realitou a fantáziou, medzi přírodou a umením, medzi životom a snom je naďalej trvalým znakom jeho neuhasínajúcej tvorivej sily. Toto napätie býva až extrémne, umelec sa nebojí nechať ho naplno vyznieť: dostáva tak svoj výraz do hraničných poloh raz smerom k senzualizmu a naturalizmu, inokedy do poloh chcenej maniery v roznych citáciach starého umenia. Z týchto prudkých stretnutí dobýva najvyššie výrazové hodnoty. Emociálny výkyv, citeľný v ostatných spomínaných dielach, vyrovnáva obnovenou a zdoraznenou „umelckosťou“ v dielach, kde inšpiráciou, a teda i korektívom citu, je umenie. Obrazy Sestry z Fontainebleau (1972) – prejav harmonickej až leonardovskej dojímavosti, Baroková krajina (1972) – úchvatne komponovaná moderná parafráza, bochovská vízia v obraze Erasmovia (1972), farebný grafický cyklus Lamento della Ninfa (1972) – variácia na lkavú hudobnú predlohu baroka, nie sú jedinými v tejto línii. Do ich rodu patria i rubensovská Vášeň (1972), Pocta Archimboldovi (1973), Zahradné divadlo (1974).“